Tradičná ľudová kultúra
Charakter tradičnej duchovnej kultúry obyvateľov obce Podhradie je vo svojej podstate totožný s inými oblasťami Slovenska. Dodržiavané zvyky a obyčaje úzko súviseli s ročným obdobím a postupom poľnohospodárskych prác, a tiež boli naviazané na základné etapy ľudského života. Väčšina zo zvykov sa zachovala len v povedomí najstaršej generácie, nie je živá, a to už aj z toho dôvodu, že zanikli príležitosti, ku ktorým sa obyčajové úkony viazali. U zvykov a obyčajov, ktoré tradíciou pretrvali, i keď niektoré už v pozmenenej forme, sa stratila ich pôvodná magická funkcia.
Výročné zvyky
Na deň sv. Martina obecný pastier roznášal prúty (brezovce, martináky) do domov, ktoré využívali jeho služby pri pasení ošípaných. Z viazanice prútov gazdiná vybrala jeden rukou omotanou do zástery. S prútom pošibala pastiera po nohách , aby bol pri pasení šikovný a nohy mu dobre slúžili. Potom ho obdarovala chlebom, koláčmi a pálenkou. Martinákom gazdiná pošibala ošípané pri prvom výhone na pašu. Na pasenie ošípaných pastier bol obyčajne zjednaný od Juraja do Michala.
Na mnohé zvyky bolo bohaté adventné obdobie, začínajúce dňom Kataríny. Krátke dni a dlhé noci vytvárali vhodné predpoklady na realizáciu rôznych magických úkonov a veštieb, zameraných predovšetkým na veštenie budúcností a zabezpečenie ochrany pred rôznymi nečistými silami. Úkony vešteckého charakteru praktizovali najmä dievky, a to v snahe zistiť svoju budúcnosť ohľadom manželstva a budúceho partnera. Veľmi vhodným dňom na veštenie bol deň sv. Ondreja. V predvečer tohto dňa vydajachtivé dievky varili halušky s lístkami, na ktorých boli napísané mená mládencov, liali olovo cez kľúčovú dierku do vody a triasli ploty.
Dni od Lucie do Štedrého dňa boli vhodné na veštenie počasia pre nasledujúci rok. Gazdovia veľmi pozorne sledovali počasie počas týchto dní, z ktorých každý predstavoval jeden mesiac nového roka. Podľa toho, aké počasie bolo v ten - ktorý deň, také malo byť aj v príslušnom mesiaci kalendárneho roka.
V minulostí ľudia verili, že v určité dni počas tmavých nocí ožívajú nečisté bytosti, zlé ženy (bosorky a svetlonoce), ktoré chcú ľudom škodiť. Aby sa tak nestalo, bolo potrebné ľudí, a tiež všetko živé v hospodárstve chrániť. Vhodným ochranným prostriedkom proti pôsobeniu zlých síl bol cesnak. Ľudia ho jedli a robili ním kríže na vstupných dverách obydlia i hospodárskych budov. Dvere stajní zvykli natierať aj kolomažou.
Preventívnu ochranu malo poskytnúť vykropenie všetkých miestností svätenou vodou. Po zotmení sa mal každý zdržiavať doma, aby temné sily na neho nemohli pôsobiť. Na tzv. strídžie dni, ku ktorým patrili dni s menom Kataríny, Barbory, a najmä Lucie, sa ženy mali zdržať prác, akými boli pradenie, tkanie a šitie. V prípade, že tak neurobili, malo sa im zle vodiť.
V predvečer dňa sv. Mikuláša sa konali obchôdzky zamaskovaných postáv - Mikuláša, anjela a čerta. Večer si deti dávali do okien vyčistené topánky v nádeji, že si v nich ráno nájdu darčeky od Mikuláša. V minulostí tieto darčeky boli veľmi skromné, väčšinou to boli len jabĺčka, orechy, medovníky.
K zaužívaným prácam, ktoré sa vykonávali v adventnom období, patrilo pečenie vianočných oblátok. Na prípravu oblátok sa v minulosti využíval špeciálny nástroj, zvaný železá.
Zo zvykoslovného hľadiska k výnimočným dňom patril Štedrý deň. Obradné úkony, vykonávané počas dňa, a najmä počas štedrovečernej hostiny, mali zabezpečiť celému domu zdravie, šťastie a hojnosť. V tento deň ženy nechodili do cudzích domov, aby ich nepovažovali za pôvodcu prípadného uhynú dobytka či inej nepriaznivej udalosti v dome. V podstate však ženy nemali čas na návštevy, pretože už od včasného rána mali plné ruky práce a museli sa dobre obracať, aby stihli všetko pripraviť na slávnostnú večeru. Aj na Podhradí v minulosti ženy rešpektovali zvyk, že pri príprave koláčov je potrebné použiť nové náradie. Obyčajne to bola nová lopata na sádzanie či nové korýtko na miesenie. Získať nové náčinie podhradským gazdinkám nerobilo žiadny problém, pretože práca s drevom a výroba dreveného riadu nebola cudzia snáď žiadnemu hospodárovi. Aj ostatný riad, i keď nebol nový, musel byť dobre vyumývaný. Na Štedrý deň si nikto nič nepožičiaval z cudzieho domu, aby sa vyhol podozreniu, že chce tejto domácnosti uškodiť.
Tradičná štedrovečerná hostina pozostávala z viacerých pokrmov, ktorým bola pripisovaná ochranná a hospodársko-prosperitná funkcia. Na vianočnom stole v domácnostiach na Podhradí nechýbali oblátky s medom, hríbová omáčka, makové pupáčky, ovocie a koláče. V snahe zabezpečiť si pevné zdravie členovia rodiny jedli cesnak, z rozkrojeného jablka a rozlúsknutého orecha zasa veštili svoj zdravotný stav v budúcom roku. Zdravé jadro bolo symbolom pevného zdravia, červivé jadro bolo predzvesťou choroby.
Nielen ľuďom, ale aj domácim zvieratám bola počas Štedrého dňa venovaná primeraná pozornosť. Na ochranu a zaistenie zdravého chovu gazda pridal do krmu pre dobytok kúsok z bochníka upečeného z chlebového cesta s pridaním oblátky, petržlenovej vňate a cesnaku. Kúsok oblátky sa zvykol hodiť aj do studne, aby gazdovstvo po celý rok malo dobrú vodu. Dávnejšie v niektorých rodinách bolo zaužívané prvý kúsok z každého jedla odložiť pre vtáčkov, aby sa aj ony stali účastní štedrej večere, časť z odložených požívatín sa dala aj hydine pre zabezpečenie plodnosti a ochrany. S tým istým zámerom sa hydine sypali omrvinky zo štedrovečerných jedál a zrno zo stola.
Tradičný symbol Vianoc, stromček, pôvodne visel nad stolom zavesený na drevenej hrade, neskôr sa presunul do kúta izby na zem, prípadne sa položil na truhlicu. Pôvodnú výzdobu, ktorú tvorili jabĺčka, orechy zabalené do pozlátky, slamené a papierové ozdoby a podomácky zhotovené salónky, postupne vystriedali ozdoby kúpené v obchode. V prvých desaťročiach 20. storočia bolo zvykom do izby doniesť snop nevymlátenej slamy, ktorý sa dával pod stromček alebo pod stôl. Na vianočnom stole sa nachádzalo po trocha z každého druhu obilia a strukovín pestovaných v gazdovstve, na znak toho, aby v budúcnosti v hospodárstve nič z toho nechýbalo. Štedrý deň zakončila slávnostná polnočná omša - utiereň, na ktorú obyvatelia Podhradia chodili do Závady.
Prvý sviatok vianočný, deň Božieho narodenia, rodina trávila doma. Po návštevách sa nechodilo, len do kostola sa išlo, a potom sa už sviatok prežíval v domácom prostredí. Za nevhodné sa považovalo vykonávanie akejkoľvek práce, okrem nakŕmenia hospodárskych zvierat.
Na druhý sviatok vianočný, deň Štefana, mládenci usporiadali tradičnú štefanskú zábavu. V minulosti jej súčasť tvorilo prijímanie dospievajúcich chlapcov do mládeneckého stavu. Každý novoprijatý mládenec prešiel krstom za asistencie staršieho mládenca, ktorého si zvolil za krstného otca, a ten potom určitý čas vystupoval v úlohe jeho ochrancu. Spomedzi mládencov si zvolili mládeneckého richtára, ktorý po zvolení zaplatil všetkým oldomáš.
K vianočnému obdobiu neoddeliteľne patrili pochôdzky koledníkov - betlehemcov. mladších i starších chlapcov. So želaním zdravia, šťastia a hospodárskej prosperity do domácností chodil aj obecný pastier. Za koledu ho gazdiné obdarovala koláčmi a pálenkou.
Na posledný deň kalendárneho roka, ľudovo nazývaný Starý rok, sa pripravovala večera, ktorá mala podobnú skladbu ako na Štedrý večer. Bola spojená s poďakovaním za prežitý rok.
Jak na Nový rok, tak po celý rok - zvyklo sa hovoriť, a tak sa každý usiloval vyhnúť všetkému, čo by mu v budúcom roku prinieslo škodu na majetku, či negatívne poznačilo jeho osobu. V žiadnom prípade nemala prísť ako prvá do domu žena, lebo by priniesla na dom nešťastie. Vítanými návštevníkmi boli chlapci, ktorí sa vždy dobre zhostili úlohy vinšovníkov, a už od skorého rána chodili po domoch koledovať. V snahe uchovať si šťastie v dome, vyhýbalo sa zametaniu, vraj, aby sa šťastie nevymietlo, a taktiež sa nekonzumovalo nič pod perím, aby šťastie neuletelo.
So sviatkom Troch kráľov sa spája cirkevná koleda. Kňaz v sprievode organistu a kostolníka po príchode do domu pokropil obydlie a ľudí svätenou vodou. Na dvere napísal začiatočné písmená mien troch kráľov a rok koledy. Za kňazskú koledu sa domáci odmenili peniazmi, slaninou, klobásou alebo inými požívatinami.
Na Hromnice sa v kostole dávali posväcovať sviečky. Zapálená hromničná sviečka (hromnička) slúžila ako ochrana domu pred bleskom počas búrky, a tiež sa zapaľovala pri zomierajúcom.
Na Blažeja chodili po domoch štyria starší žiaci a vyberali pre učiteľa rôzne potraviny, napr. múku, klobásu, slaninu, vajíčka, atď. Tieto dary pre učiteľa predstavovali naturálnu formu odmeny za jeho prácu v škole. Ďalšie obchôdzky chlapcov po dedine za účelom vyberania naturálií sa konali na Gregora, kedy miništranti zbierali vajíčka pre farára.
Pre fašiangové obdobie bolo charakteristické konanie svadieb, zábav, a tak dôležitej práce, akou nesporne bola zabíjačka. Zároveň to bolo obdobie, v ktorom sa vykonávali rôzne praktiky, zamerané na zabezpečenie dobrej úrody konope. Tento zámer mali splniť pochôdzky obecného pastiera, ktorý chodil po jednotlivých domácnostiach, želal veselé Fašiangy, a pritom nezabudol zaželať dobrú úrodu konope. Slová želania zduplikoval poskočením. Na vysoké konope tancovali a vyskakovali aj ženy a dievčatá na fašiangovej zábave. Fašiangové obdobie sa skončilo v utorok o polnoci.
Ďalším dňom, Popolcovou stredou, ľudovo nazývanou aj Škaredá streda, sa začínal 40-dňový pôst. Tak ako v iných oblastiach Slovenska, aj v obci Podhradie obyvatelia prísne zachovávali pôstne obdobie. Nejedli mäso, na prípravu jedál nepoužívali masť, len maslo. V chudobnejších rodinách pokrmy mastili hovädzím alebo baraním lojom. Medzi pôstne jedlá patrili najmä polievky, cestoviny, mliečne omáčky. Veľmi prísne sa dodržiaval zákaz usporiadať zábavy.
K tradičným zvykom viažucim sa k jarnému obdobiu patrilo vynášanie Moreny ako symbolu zimy a choroby za chotár obce. Aj ďalšie úkony praktizované najmä vo veľkonočnom týždni mali zaistiť zdravie, šťastie, ale predovšetkým hospodársku prosperitu. K zabezpečeniu dobrej úrody jednotlivých plodín mala prispieť aj konzumácia určitých jedál. Na Kvetnú nedeľu sa varili strukovinové polievky, aby strukoviny dobre zakvitli, a šúľané slíže s vajcom alebo s makom na dobrú úrodu konope. Ku Kvetnej nedeli sa viazalo aj posväcovanie baburiatok, ktorým potom bola pripisovaná magická ochranná moc. Prútiky sa pálili počas veľkej búrky, aby blesk nezasiahol obydlie.
V minulosti existovala v povedomí ľudí predstava, že na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu je tečúca voda obdarená silou, ktorá je schopná liečiť kožné choroby a rany, respektíve preventívne pôsobiť v oblasti zachovania zdravia. Kto sa v tieto dní umyl potočnou vodou, zabezpečil si zdravie a sviežosť na celý rok. Na Veľký piatok sa dodržiaval prísny pôst, jesť sa mohlo len jedenkrát za deň. Zvykli sa variť makové slíže, aby sa urodilo veľa maku.
Na Bielu sobotu gazdinky pripravovali slávnostné veľkonočné jedlá, medzi ktorými nechýbala šunka, vajíčka, veľkonočný baránok, a samozrejme, sviatočné koláče. Tieto jedlá sa mohli konzumovať až vtedy, keď v kostole zaznelo Aleluja, po Vzkriesení. V minulosti k zaužívaným zvykom patrilo posvätenie veľkonočných jedál počas omše v kostole.
V pondelok včas ráno mládenci spoločne chodili po domoch, v ktorých bývali dievky a oblievali ich vodou z vedra. Polievací boli pohostení jedlom a pálenkou a obdarovaní peniazmi. Za vyzbierané peniaze mládenci usporiadali tanečnú zábavu. V utorok sa dievčatá mládencom odplatili šibaním.
S jarným obdobím sa spája množstvo zvykov úzko súvisiacich s významnými udalosťami hospodárskeho života, akými boli prvá orba a sejba, výhon dobytka na pašu, podsádzanie hydiny a ďalšie.
Pri prvom vyháňaní na pašu gazda potieral dobytok vajcom, aby sa mu darilo a bol guľatučký ako vajíčko. Gazdiné pošibala pastiera zeleným prútikom, aby bol obratný a šikovný pri pasení. Cez prah maštale natiahli železnú reťaz, ktorej oba konce spojil zámkou. Vraj takto bude dobytok uchránený pred vlkmi. pretože zámkou sa vlkom symbolicky zamkla papuľa. Zabezpečiť statok pred chorobami a dravcami malo aj pokropenie svätenou vodou. Keď gazda kúpil dobytok a viedol ho prvýkrát do maštale, tiež natiahol cez prah reťaz, aby dobytok bol silný ako železo a aby bosorky nemohli kravám odoberal mlieko. Pred odchodom na prvú oračku gazdiné pofŕkala gazdu a ťažné zvieratá svätenou vodou, aby boli ochránené pred nešťastím. Do prvej vyoranej brázdy vložili posvätený konárik a škrupiny z veľkonočných vajíčok. Pri podsádzaní hydiny sa prihliadalo na výber vhodných dní, a to podľa toho, aké pohlavie mláďat gazdiné chcela mať. Malým húsatám odstrihla z hlavy a chvosta trochu páperia, dala ho na žeravé uhlíky a dymom okiadzala húsatá, aby im neprišlo z očú. Kto nechcel pri obdivnom pohľade mladému dobytku a hydine ublížiť, mal ho popľuť, aby ho neuriekol.
Vyvrcholením poľnohospodárskych prác bola žatva. Aj s touto dôležitou prácou sa spájali rôzne obradné úkony, ktoré predovšetkým mali zabezpečiť jej dobrý priebeh a zber bohatej úrody. Skôr, než ženci začali žať, kľakli si na zem a pomodlili sa. Keď gazda prišiel prvýkrát na pole, ženci ho poviazali slameným povrieslom. Zato im gazda večer ponúkol malé občerstvenie. Po ukončení žatvy žnice uvili veniec zo všetkých druhov koseného obilia a podarovali ho gazdovi na znak úspešného ukončenia práce. Gazda ich pozval na oldomáš, pohostenie, ktoré bolo spojené so spevom a tancom.
Jedným z tradičných zvykov, ktorý pretrval do dnešných čias, je stavanie mája, vysokého stromu, jedle či smreka, vyzdobeného farebnými stužkami. Aj v súčasnosti k veľkým sviatkom dediny patrí hodová slávnosť.
Svadba
Svadba patrila k najvýznamnejším udalostiam nielen v živote mladých ľudí, ale aj celej rodiny. O tom, aký význam prikladali tejto udalosti, svedčí množstvo zvykov a obradných úkonov, ktoré sa radia do oblasti rodinného zvykoslovia. Obraz o tom, ako sa odbavovala svadba na Podhradí v prvých desaťročiach 20. storočia, ponúka materiál získaný roku 1942 prostredníctvom dotazníkovej akcie, ktorú usporiadala Matica slovenská. Opis svadby do dotazníka spracoval učiteľ Ján Sečanský na základe výpovede 70-ročnej obyvateľky Podhradia (In.: Slovenské svadby. Zostavil Milan Leščák, vydala Nadácia Prebudená pieseň roku 1996).
S dovolením rodičov mohol mládenec chodiť na vohľady, a to obyčajne v sobotu a nedeľu večer. Keď sa mladí presvedčili o úprimnosti vzájomných citov a rozhodli sa uzavrieť manželstvo, oznámil chlapec rodičom dievčaťa, že príde na pytačky. Zaužívané dni tohto obradu boli utorok a štvrtok. Mladý kandidát na ženbu pozval si z rodiny dvoch pytačov, ktorých úlohou bolo prejaviť mládencovu vôľu a vypýtať pre neho dievča. Bola to iba formalita, lebo zaľúbenci už dopredu vedeli, aká bude odpoveď rodičov. Po pytačkách boli pokonávky. Konali sa v dome nevesty a zúčastnil sa ich mladý pár, rodičia a z každej strany krstný otec. Po tom, ako si mladí dali vzájomne sľuby, domáci ponúkli hosťom malé občerstvenie. Pijatiku - pálené priniesol budúci ženích.
Prvú nedeľu po sľuboch boli ohlášky. Po tretích ohláškach sa konal sobáš. Aby dievča dalo i navonok znať, že je verenicou (je v sľuboch), v čase ohlášok chodilo do kostola s nepokrytou hlavou. Verenec zasa nosil do kostola za klobúkom pierko, uvité z ružičiek troch farieb. Každú nedeľu počas ohlášok ružičky boli zložené v inom poradí. Na prvé ohlášky verenci nechodili do kostola, lebo podľa vžitej povery by mali hluché deti.
Po prvých ohláškach chodila verenica po pytačkách, t.j. do jednotlivých domácností si chodila vyberať podarúnky na prípravu svadby či veno. Najčastejšie dostávala perie, obilie a peniaze na čepiec. Zámožnejšie chodili len vo svojej obci, chudobnejšie zašli i do susedných Prašíc, Závady, Záhrad a Velušoviec.
Nazbierané perie, i to, čo jej pripravila matka, chodili povečierky párať dievčence z dediny. Okrem párania peria konali sa aj iné práce na príprave výbavy mladuchy. Šili sa návlečky na periny, spodnice, letnice, zástery, rukávce, vyšívali čepce a podobne. Pri plnení paplóna perím vložili dovnútra orech, ktorý veľmi starostlivo na tento účel vybrali. Tento úkon vyjadroval želanie, aby novomanželia boli takí zdraví ako orech.
Asi týždeň pred svadbou bolo treba povolať svadobníkov. Túto úlohu zverili zváčovi. Ten najprv pozval rodinu bývajúcu vzdialenejšie, potom rodinu z bližšieho okolia a nakoniec rodinu z Podhradia. Hostí sa patrilo pozývať aj v dni, keď sa už samotná svadba konala.
Svadba obyčajne trvala tri dni - od nedele do utorka. Svadobníci sa už v nedeľu večer schádzali na večeru, várky. Hostia sa zoskupili do dvoch družín, jedna u verenca, druhá u verenice. Svadobné obrady (veselie) začal v pondelok ráno. Všetci svadobní hostia boli sviatočne ustrojení, vo svadobnom odeve bola aj nevesta a ženích. Oblek nevesty pozostával zo spodnej sukne, vrchnej sukne (letnice) a rukávcov, ktoré boli ušité z bieleho plátna, a čiernej zástery. Opásaná bola pásom, ktorý bol zakončený gonfľami, visiacimi na chrbte až po kolená. Na tento odev si obliekala mentieku z čierneho súkna, ktorá siahala niže kolien. Na golieri a dolných okrajoch rukávov bola zdobená kožušinou z líšky. Mentieka sa nosila len na svadby, a pretože tvorila pomerne nákladnú časť oblečenia, nie každá nevesta si mohla zadovážiť vlastnú mentieku. Nevesty z chudobnejších rodín si mentieku na svadobný obrad vypožičali. Hlavu nevesty zdobil zelený venček z rozmarínu a parta so štyrmi rôznofarebnými ružami a 12 až 14 asi metrovými červenými stužkami. Tie boli buď jednofarebné, alebo kvietkované. Ak mala nevesta smútok, ruže i stužky boli farby modrej. Na nohách mala obuté kordovánky. Bohatšie nevesty si svadobný odev odkladali do hrobu. Mladoženích si obliekal bielu košeľu s vyšívaným golierom a širokými rukávmi zakončenými krajkami. Na golieri boli prišité štyri biele krajkové stužky, z ktorých sa uväzovala mašľa. Na košeľu si obliekal čiernu súkennú vestu. Nohavice bolí tiež z čierneho súkna. Na nohách mal čižmy.
Skôr, ako sa ženíchova družina vybrala k neveste, odpýtal sa verenec od svojich rodičov. To sa udialo prostredníctvom starého svata, ktorý vedel všetky svadobné vinše a rečňovanky. Po udelení požehnania pobral sa verenec, rodičia, starý svat, široká, prvý družba a družbovia do domu nevestiných rodičov. Široká niesla na palici, na ktorej bol uchytený ručník zelenej alebo modrej farby, zapichnuté jablko. Po príchode k neveste sa odbavil úkon pýtania nevesty formou dialógu medzi pytačom a oddavačom. Potom prvá družica odovzdala ženíchovi pierko, ktoré pripravila nevesta. Pred odchodom na sobáš sa uskutočnila odobierka mladých od rodičov s poďakovaním za výchovu a následným rodičovským požehnaním.
Po týchto obradoch pobrali sa svadobní hostia na vozoch na sobáš. Na prvom sedela verenica, verenec, starý svat, oddavač, široká, krstná mama, prvá družica a prvý družba. Cestou si zanôtili:
Ideme na sobáš,
slniečko ohrej nás.
Slniečko nás neohreje,
dáždiček nás nepoleje.
Pri prechádzaní cez most spievali:
Na podhradskom moste,
pomáha] nám Pane Kriste.
A svätá Trojica, buď nám pomocnica.
Svätý Mikuláše, žehnaj cesty naše.
Zanôtili i ženičkám, ktoré zo zvedavosti vyšli na priedomie:
Majte hanbu, majte,
na nás sa nedívajte.
Podhradské gazdiny
roboty nemajú,
v otrhaných čepcoch
na nás sa dívajú.
Ani kočiš nezostal nepovšimnutý:
Šibaj kočiš kone, cez zelené pole. Šibaj, šibaj všetky štyri,
nech sa nám cesta šíri.
Čože je to za vozára,
keď ho žena neozvára.
Neozvára, neopere,
len si lehne do postele.
Nezabudli ani na svoju náladu:
Ideme, ideme, z kraja veselého,
však sme sa napili vínka červeného.
Do kostola šiel prvý v družine mladoženích a prvá družica, za nimi nevesta a prvý družba. Počas svadobných obradov si poverčivé mladuchy nedali uniknúť príležitosti, aby nevyskúšali pravdivosť niektorých povier a zaistili si tak hneď zahorúca nadvládu nad svojím mužom. Najbežnejšie sa praktizoval tento úkon: Mladucha si pri obúvaní vložila do pravej kordovánky kvet margarétky. Pred oltárom počas prísahy odriekanej mladoženíchom občas na ňu pristúpila a šepla: „Ja sekera, ty klát." Neveste sa tiež odporúčalo pri obchôdzke okolo oltára hádzať za seba grajciare, a pritom hovoriť: „Jeden obetujem, aby nepil, druhý, aby nebil, tretí, aby nefajčil, štvrtý, aby za inými nechodil."
Po sobáši nezabudla nevesta na pekný zvyk jedenia jabĺčka. Jabĺčko rozrezala na dve polovice, jednu zjedla sama, druhú dala manželovi. To sa konalo pred kostolom, na znak toho, aby sa ľúbili po celý život, a boli na seba tak dobrí, ako to jabĺčko.
Po odbavení formalít na fare zberali sa domov. Opäť sa rozdelili na dve družiny, ktoré sa po malom občerstvení v svadobných domoch zišli v hostinci na tanec. Potom sa spoločne svadobníci vybrali do domu nevestiných rodičov. Tam sa opäť odohral obrad pýtania nevesty. Svadobníci spievali:
Na horách strielajú,
Marišku pýtajú.
Už na horách vystrielali,
už Marišku vypýtali.
Po vypýtaní nevesty mladí z nevestinej družiny na účet družiny mladého zaťa spievali:
Majte hanbu, majte,
preč sa poberajte.
Vy hanbu nemáte,
preč sa nepoberáte.
Druhá strana nezostala nič dlžná:
Majte hanbu, majte,
nevestu nám dajte.
Vy hanbu nemáte,
nevestu nedát.
Pobieraj Mariška,
pobieraj lyžice,
nech sa potierajú
tie tvoje družice.
Nasledovalo nakladanie výbavy na voz. Keď už len periny chýbali, odohral sa veselý úkon - predávanie perín. Kuchárka si sadla na periny, pred seba postavila praslicu s kúdeľou a priadla. Keď prichádzali ženíchovi družbovia, ktorí mali periny kúpiť, začala spievať:
Priadla som tri roky na rubač široký,
aby sa mi vrtel až po Žabokreky.
A on sa nevrtel, len po Topoľčany,
povedali ľudia, že je požičaný.
Po dospievaní sa začali jednať, čo sa, samozrejme, neobišlo bez vtipných prekáračiek a žartov. Až keď družbovia šestákmi vykúpili periny, mohli ich naložiť na voz. Pri vychádzaní z dvora hodila nevesta medzi ľudí koláč, pletenák, na znamenie, že už u rodičov doslúžila. To isté urobila í pri príchode do dvora svokrovcov, na znamenie, že nastupuje do novej služby a prináša to, čo v starej vyslúžila. Celou cestou až do ženíchovho domu svadobníci spievali veselé pesničky a vzájomne sa prekárali. Na pohnevanie nevesty zaspievali:
Obzri sa, Mariška,
nazadok do humna,
tam tvoji frajeri
vo dva rady stoja.
Počkaj ty, Mariška,
však budeš banovať,
keď budú v hostinci
dievčence tancovať.
Širokej zasa zanôtili:
Tá naša široká,
to je pani pyšná,
na koči pre ňu išli,
na trlici prišli.
Široká sa našírila,
hrnce, misky neumyla.
Načo by ich umývala,
keď ich mačka oblízala.
Žartom neobišli ani prvého družbu a prvú družicu:
Takého my družbu máme,
ani ho len nepoznáme.
Taký je náš prvý družba,
jak na vrátach stará hužva.
A predná družica
jak stará mulica.
Do domu mladého zaťa prišli so spevom:
Povedzte nám susedovi,
kde bývajú tí Jožkovi.
Hentam hore do ulice,
majú zlaté okenice.
Prikrývajte stoly,
idú hostia noví.
Obrúsky červené,
koláče makové.
Pred dvermi domu sa odbavilo niekoľko zvykov. Svokra nasýpala zo svojej zástery do nevestinej trochu obilia a obe, idúc okolo celého dvora, pomaly ho sypali na zem. Zvyšok vysypali pred dvere. Tento úkon mal zabezpečiť pre hospodárstvo hojnosť a bohatú úrodu.
Po tomto obrade nasledoval hneď ďalší. Na stolčeku v miske bol pripravený med a v dvoch mierkach pálenka. Starý svat požívatiny požehnal, vzal jednu mierku do ľavej, druhú mierku do pravej ruky, z oboch odlial na opačné strany a povedal: "Nech je tomuto stavu vtedy uškodené, keď sa tieto kvapky zídu." Aby boli manželia dobrí a sladkí, ochutnali z medu i z páleného. Medom a pálenkou sa potom ponúkli aj svadobčania. Medzi mladými slobodnými pri ochutnávke nastala veľká tlačenica. Každý sa snažil prvý ochutnať, komu sa to podarilo, mal sa podľa povery do roka oženiť alebo vydať.
Pri vchádzaní do domu stupili mladomanželia na sekeru, aby boli zdraví a silní ako železo. Po vykonaní týchto obradov a malom pohostení sa svadobná družina odobrala do krčmy, kde sa zabávala až do večere.
Po večeri sa konali ďalšie obradné úkony. Mladá nevesta priniesla v plachtičke na chrbte medzi svadobníkov pletený koláč, zvaný calta, ktorý upiekla jej matka z 20 kg múky. Vystúpila na stôl, tri razy sa zakrútila a vložila za povalovú hradu drobné peniaze, aby tieto v dome nikdy nechýbali. Caltu prevzal starý svat, ktorý ju rozdelil na toľko kusov, koľko bolo svadobných hostí. Svadobčania sa odmenili peniazmi, ktoré dostala mladá nevesta.
Potom krstná mama a prvý družba v mene nevesty rozdávali členom novej rodiny dary. Najbežnejším darom bolo plátno a časti odevu. Svokruši a švagrinám darovala ručník a niekoľko metrov plátna, svokrovi a švagrom košeľu. Nevestu za dary tiež odmenili. Od svokry dostala ručník a niekoľko metrov plátna, od ostatných peniaze. Peniaze za caltu a dary boli akýmsi venom do gazdovstva.
Vrcholným obradom svadobných zvykov bolo snímanie vienka a party z hlavy nevesty. Dve prvé družice neveste sňali venček a položili ho na tanier, na ktorom bola postavená zažatá svieca. Partu jej družičky zložili v komore, jeden vrkoč rozpletal prvý družba, druhý vrkoč krstná mať. Partu, venček a stuhy vložili neveste do zástery a ona si ich veľmi starostlivo uschovala. Najviac chránila rozmarín, lebo podľa povery ukradnutým rozmarínom možno manželstvu uškodiť. Okrem toho mu pripisovali liečivú moc. V utorok ráno krstná mať mladú ženu začepčila.
Záver svadby tvorili opáčky. Rodičia nevesty poslali niekoľkých z rodiny obzrieť dcéru v novej domácností. Návšteva mladej gazdinej sa odprevádzala za veľkého rámusu a buchotu. Prichodiaci hostia búchali na bubon, trepali na staré hrnce, a, samozrejme, nechýbal ani bujarý spev. Keď ich domáci pustili na dvor a oni sa opýtali na mladú nevestu, nastrčili im maškaru, zhotovenú zo slamy a oblečenú do starých handier. Po dlhšom žartovaní o totožnosti nevesty im konečne ukázali tú pravú. Nasledovalo posledné pohostenie, po ktorom sa všetci rozišli do svojich
